SWAN: Budovanie metropolitných optických sietí
- Autor:
- Roman Mališka
- Zverejnené:
- 18. 2. 2015
- Hodnotenie:
- Už ste hlasovali.
Širokopásmový internet ešte stále nie je všade na Slovensku samozrejmosťou. K jeho rozširovaniu prispievajú okrem iného aj optické siete. Viete však, čo všetko za tým stojí, kým vzniknú? U nás sa to dozviete.
Optické siete dnes patria k najrýchlejším možnostiam pripojenia k internetu. Rýchlosť prenosu dát pritom predstavuje niekoľko desiatok megabitov za sekundu. Nielen pri downloade, ale aj pri uploade. Za všetkým pritom stojí unikátna technológia :
„Optické vlákno je v podstate vlnovod, do ktoré ho sa svieti svetlo. Jedným koncom do neho vchádza a vlastne druhým koncom vychádza. Optické vlákno má v princípe neobmedzené prenosové vlastnosti, záleží iba od použitej technológie, ktorá sa na toto vlákno pripojí. V dnešnej dobe vieme použiť alebo vieme to vlákno rozdeliť až od 1 ku 64 používateľov. Optický žiarič vie v jednom čase využiť viac vlnových dĺžok na prenos dát a toto by sme mohli prirovnať k viacerým linkám, ktoré obsluhuje jeden optický kábel, vysvetľuje pán Michal Novotný, regionálny manažér, SWAN.
Vybudovanie takej optickej siete v meste je pritom náročný proces, ktorý sa začína už niekoľko rokov pred spustením siete do prevádzky. Tam kde my vidíme obyčajnú lúku, pahorok alebo asfaltovú komunikáciu, vidí projektant optických sietí jej jednotlivé trasy, ktoré sa musia vopred starostlivo naplánovať.
Keď sú trasy schválené, začínajú sa výkopové práce s pokladaním optickej siete. To, že sú siete v zemi má pritom svoje výhody.
„Jednoznačnou výhodou optického vlákna je odolnosť voči elektromagnetickému žiareniu, vyššia prenosová rýchlosť a možnosť obslúženia väčšieho množstva používateľov.“
Základom práce pri stavbe sietí je ukladanie takzvaných optických chráničiek. Sú to rúrky, ktoré chránia v zemi optické vlákna. Vyrábajú sa v rôznych prevedeniach. Ich priemer potom závisí od toho, či ide o chrbticovú trasu optickej siete alebo o pripojenie koncového používateľa.
Chráničky s vonkajším obvodom do 10 milimetrov sa môžu priamo pokladať do zeme alebo sa tlakom vzduchu zafukujú do chráničiek s priemerom 40 a viac milimetrov. Pre zjednodušenie ich identifikácie sa používajú vo viacerých farebných prevedeniach. Optické chráničky sa štandardne ukladajú do vopred pripraveného pieskového lôžka vo výkope hlbokom pol metra pod úrovňou terénu.
Po položení optických chráničiek prichádza na rad samotné optické vlákno, ktoré sa do chráničky dostáva pod tlakom vzduchu, čiže sa do nej jednoducho nafúkava.
„Na zafukovanie používame kompresor s dostatočným výkonom a rôzne nadstavce. Kompresor vyvíja tlak a následne sa vlákno fúka. Fúkanie môžeme prirovnať k miernemu vánku. Podstatné však je, aby sme dosiahli vzdialenosť, ktorá je od jedného až do dvoch kilometrov.“
Žiadne optické vlákno však nie je nekonečné a navyše sa pre svoju krehkosť môže i zlomiť. Vzniká tak potreba vlákna spájať. Najprv treba oddeliť ochrannú vrstvu vlákna a potom spustiť proces zvárania.
„Ich delenie sa robí špeciálnymi zariadeniami a taktiež to zváranie musí byť veľmi presné, aby sme do budúcnosti predišli rôznym nekvalitám na optickej trase,“ vysvetľuje pán Michal Novotný, regionálny manažér, SWAN.
Zváranie vlákien je plne automatické a trvá len niekoľko sekúnd. Takto spojené optické vlákna sa ukladajú do optickej kazety.
Fyzickú, čiže pasívnu časť vyhotovenia optickej siete dopĺňa jej finálna časť, kedy sa inštalujú takzvané aktívne zariadenia akými sú prepínače, smerovače a prístupové body k sieti.
Vybudovanie takýchto metropolitných optických sietí by mohol telekomunikačný operátor prirovnať napríklad k stavaniu diaľnic a rýchlostných komunikácií. Je to síce časovo náročnejší projekt, no v závere prinesie ovocie v podobe vysokej rýchlosti a objemu prenášaných dát pre koncového používateľa.
